SNR 8

Napsal Skusobny2.bloger.cz (») 8. 9., přečteno: 21×
Zaujalo mě : eetgo.cz = eet zdarma a online

Cosa leu nen kall. Vie do las e misopra ponelen da stris mal nahemieel-“

„Dosť,“ stopol môj chabý pokus o rozprávanie pán Darwins, začo som mu bola nesmierne vďačná. Rozprávanie tým prihlúplym jazykom bolo unavujúce.

„Pán Evans? Odpovedzte mi úprimne – doučovali ste slečnu Nightovú aspoň raz za ten čas, čo sme mali darfštinu naposledy?“

„Nie, pane,“ odpovedal Gerry. Chudák... bolo mi ho vážne skoro ľúto.

„Myslel som si to...“ povzdychol starý učiteľ a zahľadel sa na lavicu predo mnou. „Nedávate mi inú možnosť. Ak sa lepšie výsledky nedostavia po prázdninách, budete za trest musieť pomáhať Gildesovi so starostlivosťou o hrad!“

„Čože?“ vyhŕkol zarazene a vyskočil zo stoličky, akoby sa popálil. „Ten je starý najmenej tisíc rokov, je nepríjemný tak, že to snáď ani nie je možné a otrasne zapácha! Prečo by som mal byť potrestaný ja a nie ona?“ Hodil rukou ku mne a ja som na mieste skamenela... ja by som mala pomáhať Gildesovi? Však ten je horší ako tristo klonov pána riaditeľa!

„Pán profesor, prečo sa uchyľujete k takýmto metódam?“ opýtala som sa opatrne a tajne dúfala, že ten trest prischne Gerrymu a nie mne, ako to bolo prvotne plánované.

„Lebo na vás nič iné neplatí! Dobre, akceptujem Vašu pripomienku, pán Evans. Trest dostanete obidvaja, ak po štyroch týždňoch neuvidím zlepšenie,“ povedal tónom, ktorý nepripúšťa žiadne námietky a ďalej pokračoval vo vyučovaní.

S Gerrym sme sa obaja strnulo pozreli na toho druhého.

Ja nechcem skončiť ako spoločníčka Gildesa!

„Čože sa budeš učiť?“ opýtala sa Alise, zaneprázdnená učivom z alchymistiky. Zaškrípala som najedovane zubami a škaredo na ňu fľochla pohľadom.

„Skôr, kto ma bude učiť! KTO! Pokús sa aspoň tváriť, že ma počúvaš! Gerry ma bude učiť! Darfštinu! A okrem toho cez prázdniny!“ vyhŕkla som zdesene a pritisla si dlaň k lícam. Skoro som sa rozplakala. Ako môže byť svet taký krutý?

„Aha, čakala som, že sa stalo niečo vážne, keď vyvádzaš tak, že aj Viktória z učebnice o starovekých bojoch je od teba slabý odvar. Zoe, zober si to tak, že vďaka nemu nebudeš musieť byť po škole s Gildesom. Mala by si mu  byť vďačná.“

„Vďačná? VĎAČNÁ! Ty asi nevieš čo to slovo znamená, keď ho používaš tak ľahkovážne a v takomto kontexte! V spojitosti s ním! Keby bol ticho a pokorne súhlasil, že mu pôjde vypomáhať, o mňa by sa ten sprostý trest ani neobtrel!“ vypľúvala som jednotlivé slová nechuťou.

„To nemôžeš myslieť vážne.“ Zakrútila moja spoločníčka hlavou.

„O čom sa to tu rozprávate?“ vstúpil do našej konverzácie prichádzajúci Ryan, načo som ho prepálila obviňujúcim pohľadom.

„To sa teba netýka, vesmírčan. Vlastne, odkedy sa ty zaujímaš aj o niekoho iného okrem seba?“

„Čo vyviedla?“ obrátil sa na Alise, čo ma dopálilo ešte viac.

„Prečo by som mala niečo vyviesť?!“

Ryan ignorujúc celú moju osobu počúval Alise, ktorá mu celkom podrobne opísala celú moju situáciu.

„Áno, spomínam si... na hodine darfštiny sa niečo také riešilo.“

„Ty si neuveriteľný,“ hlesla som a takmer sa plesla po čele z toho, aký veľký ignorant ten chlapec vlastne je.

„Ja si myslím, že je to výborný nápad... čo som si všimol, tak pre teba je to jedna z nevyhnutností. Okrem toho ten Evans, je na rozdiel od teba vzdelaný a nadaný v ohromnom množstve vecí. Šanca je síce mizivá, ale možno sa z neho troška inteligencie na teba nalepí...“

Vyvalila som na neho oči, a keď sa mi konečne podarilo spracovať jeho slová, už bol na opačnom konci chodby ako sme stáli my.

„Nezabudni pri učení spracovať aj projekt z herbalistiky. Prajem príjemne prežitie prázdnin v spoločnosti darfskej lingvistiky!“ zavolal ešte skôr ako sa stratil v priestoroch školy a to s ohromne širokým úsmevom na tvári. Keď som sa znova spamätala, napajedene som naňho zavolala: „Kretén!“

Ďen D nadišiel a ja som s nevôľou očakávala príchod Holubonosiča. Dohodli sme sa na pol jedenástu, no jemu akoby bolo jedno, že ak neuspejeme, tak budeme musieť celý mesiac vypomáhať Gildesovi a tým pádom prísť o čuch a všetku našu česť... Práve som pomáhala mame v kuchyni, keď pri dverách zaznel zvonček.

„Idem otvoriť!“ zavolala som skôr, ako sa mama stihla oslobodiť od krájania zeleniny a rýchlo som vystrelila na nohy.

Otvorila som dvere dokorán.

„Že ti to teda trvalo!“ zavrčala som a ustúpila, aby mohol prejsť.

„No prepáč, ale nedokážem ovplyvniť tunajšiu dopravu. Zatiaľ taký čarodejník nie som.“ Zazrel na mňa, načo som mu nestihla povedať inú štipľavú poznámku zo svojho repertoáru, lebo sa vo dverách objavila mama.

„Ty musíš byť Gerry!“ Rozžiarila sa stojac pri dverách a natiahla ku Gerrymu ruku.

„Veľmi ma teší, som Zoeina mama. Som veľmi rada, že budeš mojej dcére pomáhať s učením. Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi mi odľahlo, že sa má o tú moju neporiadnu dcéru kto postarať!“ Usmiala sa, načo som ja pretočila očami a následne zobrala na mamin podnet Merlinovi z rúk kabát, aby som ho mohla odložiť.

„Aj mňa veľmi teší,“ povedal Merlin s úsmevom a takým štýlom, aký som u neho ešte nevidela. Podozrievavo som si tých dvoch premeriavala. Žeby sa už vopred spolu stretli a dohodli, že budú spolu vychádzať, a tým pádom mi úplne zruinovať už tak dosť pokazené prázdniny, ktoré už viac ani prázdninami nie sú?

„Poď ďalej! Zoe, venuj sa nášmu hosťovi, poukazuj mu to tu, ja idem naspäť do kuchyne,“ povedala už napoly v druhej miestnosti. Rozmýšľala som, ako jej to celé neskôr poriadne odplatím...

„Tak poď, Merlin. Myslím, že nemám inú možnosť ako ťa tu povodiť sama,“ povedala som a so skazenou radosťou zistila, ako sa mu pri jeho prezývke na tvári objavil kyslý výraz.

„Nazvi ma tak ešte raz a budeš svojim rodičom akurát tak kývať zo sanitky.“ Nadvihla som obočie.

„Ale, pozrime sa... aký to násilník sa z teba vykľul! Normálne sa bojím o svoj život za tie dni, čo budeme musieť spolu vydržať,“ povedala som s úškrnom a pozrela naňho ponad plece.

Gerry si odfrkol, ešte niečo napajedene utrúsil a už bez slova kráčal za mnou. Jeho mlčanie a fakt, že jeho prítomnosť vlastne vôbec nemusím, zapríčinili, že aj moje kútiky úst nezávratne poklesli a zvyšok domu som mu ukázala s očividnou nechuťou.

„Tak,  a toto je náš priestor na učenie,“ povedala som nakoniec, keď sme sa konečne dostali do poslednej izby. Podkrovie síce nebolo nič moc, ale aspoň nás ctení rodičia nebudú rušiť. Nemajú vo zvyku chodiť do podkrovia. A ja som si teraz nebola istá, či je to prinášajúce alebo by som sa mala hroziť Merlinovho učenia o niečo viac.

Zamračila som sa pri spomienke, ako som musela dva dni dozadu byť až po krk zahalená v haraburdách, keď som to tu musela kvôli príchodu Holubonosiča upratať.

 „Čo si si ho neodniesol do izby?“ opýtala som sa, keď mi pohľad padol na jeho kufor stojaci povedľa nás, načo on nasledoval môj pohľad a následne ho znova, nevrlo zavŕtal do mňa.

„Do ktorej?“

Chvíľu som nechápavo stála. Potom som poznaním zahanbene sklonila hlavu a červenajúc sa vybrala na chodbu.

„Hosťovská izba je týmto smerom...“

Vyfúkla som zo seba pomerne veľký objem vzduchu, keď som Merlina nechala za sebou v jeho izbe a už teraz bola s energiou v koncoch. Nemám ani potuchy, ako tie ďalšie dva týždne prežijem. Chcem ísť niekam, kde svieti slnko, vo vzduchu cítiť more a ja nebudem musieť podstupovať takéto zbytočné a bezdôvodné mučenie...

Pomaličky som prešla dole do kuchyne a celkom vyšťavená na mamu upierala svoj pohľad plný bolesti. 

„Áno, zlatko?“

Zafňukala som.

„Mami, ja to nevydržím.“

„Čo nevydržíš?“

„Nevydržím sa učiť celé dva týždne vkuse, pod vedením toho človeka.“ Zachráň ma, dodala som v duchu, keď sa žiadne zázračné zmenenie mojej situácie nekonalo.

„Zlatko, dobre vieš, že keby si učenie nebrala na ľahkú váhu a už od začiatku mu venovala aspoň trocha pozornosti, tak by si takto nedopadla. Okrem toho by si mala byť vďačná, že mal Gerry možnosť ostať u nás cez prázdniny. Koľko ľudí by bolo schopných na niečo také pristať?“

Čo majú všetci s tou vďačnosťou? prebleslo my mysľou, no zahryzla som si do jazyka. Veľmi dobre som vedela, že mala mama pravdu. Avšak prijať ju a skutočne aj niečo robiť, aby som sa nepotopila, bolo naozaj veľmi ťažké.

„Idem sa psychicky pripraviť na mučenie...“ zamumlala som, keď som sa stavala od stola. Mama ma zarazila.

„Najprv sa poďte s tým chlapcom najesť,“ povedala, „Obed je už hotový.“

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel sedm a osm